Pojem „naše deti“ nie je v mojom prípade asi až tak úplne presný, ja totiž žiadne nemám (aspoň žiadne o ktorých by som vedel ;-) Tým by som len chcel podotknúť fakt, že ja osobne s výchovou detí až také veľké skúsenosti nemám.
Čo pre mňa znamená pojem výchova? Moje predstavy sú zatiaľ obmedzené len vlastnými skúsenosťami z pohľadu dieťaťa alebo žiaka, ktorý bol vychovávaný učiteľmi a rodičmi. Na opačnej strane v procese výchovy som sa ocitol len ako učiteľ na jednej základnej a niekoľkých stredných školách počas mojej pedagogickej praxe, ktorú som absolvoval počas môjho štúdia.
Tu som trochu „pričuchol“ k práci s deťmi a mládežou. Na prvý pohľad som musel len skonštatovať, že správanie našej mládeže sa „vyvíja“ a Slovensko sa asi skutočné „hýbe“ smerom na západ, pretože tieto deti boli viac živé a odviazané v tom negatívnom slova zmysle, chýbal im zmysel pre autoritu a akýkoľvek vzťah k hodnotám. Možno to bola len tá nesprávna vzorka dnešnej mládeže, ale vo mne zostal aj tak pocit, že niečo sa zmenilo od čias, keď ja sám som bol v ich veku. Nechápem to, ale nakoniec, tak ako to je, je to vlastne určite správne, veď každá mladá generácia vždy príde s niečím novým, chce byť za každú cenu originálna a my sme určite neboli a nie sme iní.
Ja tieto zmeny pripisujem k všeobecným zmenám v spoločnosti ktoré nastali po roku 1989, ľudia už jednoducho nemajú toľko času na výchovu svojich detí, pretože doba je ťažká a svet stále viac a viac hektický. Pedagógovia v škole toho už veľa nezachránia, deti sa vždy učia, alebo doslovne kopírujú svojich rodičov a tí predstavujú vo výchove dieťaťa to najdôležitejšie miesto. Na tomto mieste ma napadá jedna myšlienka, ktorú som kdesi začul: „Na to, aby človek mohol autom jazdiť po uliciach medzi inými ľuďmi musí absolvovať výučbu v autoškole. Ale na to, aby človek mohol vychovávať deti, nemusí v podstate skoro nič.“ Každopádne je to na zamyslenie, pretože každý rodič a aj každý pedagóg svoje deti v istej miere ovplyvňuje a je teda za ich výchovu v istej miere zodpovedný.
Osobne si myslím, že je veľmi dôležité, aby rodič bol svojmu dieťaťu dobrým vzorom. Zoberme si jednoduchý príklad, v dnešnej dobe je úplne bežné, že pätnásťročná mládež, ktorá práve prišla na strednú školu začína fajčiť. Pritom celý svet hovorí o tom, ako je fajčenie škodlivé, ako spôsobuje rakovinu, atď. Ako je to vôbec možné, že niekto začne fajčiť? Všetci títo mladí ľudia veľmi dobre vedia, čo fajčenie spôsobuje a napriek tomu nemajú s fajčením žiaden problém, dokonca je to dnes vyslovene populárne a moderné. Pre mňa jediné rozumné vysvetlenie tohto javu je, že sa to jednoducho naučili od svojich rodičov alebo od svojho veľmi blízkeho okolia. V ich podvedomí je určite skrytá myšlienka: „Keď tatino (ktorý vie všetko a je pre mňa vzorom) fajčí, tak to určite nemôže byť až také zlé“. Tak takéhoto niečoho by som sa rád vyvaroval.
Za alibistický a nepravdivý považujem názor, že tento negatívny trend majú na svedomí dnešné média. Aj keď je známe, že komerčné reklamy majú silný vplyv na psychiku dieťaťa, zvlášť keď sú cieľovou skupinou skutočne deti. Čo vlastne delí dospelého človeka od dieťaťa? Určite nie osemnáste narodeniny. Sú to len životné skúsenosti. A naša legislatíva si povedala, že po osemnástich rokoch už máme skúseností dosť a už môžeme plne niesť následky za naše činy. Každý z náš ak vidí nejakú typickú reklamu propagujúcu nejaký produkt, okamžite vie, že informácia ktorú daná reklama konkréte v nejakej forme podáva, nie je pravdivá (zaschnutý fľak od červeného vína na bielej košeli sa fakt tak ľahko vyprať nedá). O pravdivosti vieme rozhodnúť len na základe našich životných skúseností, ktoré naše deti ešte nemajú a danú informáciu môžu považovať za pravdivý fakt. Toto je skutočne problém, voči ktorému naše deti len ťažko chrániť, ale môžu reklamy až tak porušiť psychický vývoj našich detí?
Často sa zvykne o televízii hovoriť, že je plná „násilia a sexu“. Asi aj naozaj je, ale prečo vlastne? Jediný cieľ, ktorý dnešné komerčné televízie majú, je sledovanosť. Inak povedané televízia je s najväčšou pravdepodobnosťou plná toho, čo ľudia chcú pozerať a pozerajú. Takže to okrem iného aj dosť vypovedá o našej spoločnosti. Veľakrát sa už hľadali súvislosti medzi obsahom televíznych programov, textami piesní, ... a hrôzostrašnými činmi mladých ľudí. Môžeme tu hovoriť o istom ovplyvnení, ale určite nie o vychovávaní. Ja sám som ako dieťa pozeral dosť často televíziu a nemám pocit, že by to so mnou až tak zle dopadlo ;-)
Vráťme sa späť k výchove, teraz však k rodičovskej alebo pedagogickej. Aká je to dobrá a zlá výchova? Tak toto je skutočne ťažká otázka, pretože pri výchove musí vedieť človek nájsť ten správny pomer medzi liberálnou výchovou a autoritatívnou. Jeden extrém je keď sme s deťmi príliš veľký kamaráti (deti to vedia veľmi rýchlo vycítiť a využiť) a druhý zase keď sme príliš prísny (nemusíme sa stále hrať na výcvik vojska). Väčšina mladých rodičov, ktorí sa k výchove stavajú veľmi zodpovedne, sa o svoje prvé dieťa „až príliš“ starajú, doslovne to až preháňajú, pretože chcú za každú cenu urobiť všetko správne. Ak potom nasledujú ďalšie deti, tak napríklad to tretie už nechajú obrazne povedané aj „žonglovať s nožmi“.
Dokonalá výchova asi neexistuje, každé dieťa má svoju vlastnú osobnosť, ktorej nie vždy dokážeme až tak úplne porozumieť. Niekedy sú naše deti silne ovplyvnené aj kolektívom svojich priateľov. Človek nikdy nemôže odhadnúť všetky aspekty, ktoré treba pri výchove brať do úvahy. Napokon, nikto z nás nie je dokonalý, to však ani z ďaleka nie je dôvod prestať sa o to pokúšať...
